1. Prosím, predstavte sa niekoľkými vetami!
Ukončil som gymnázium v Nitre, potom som študoval na Vysokej škole technickej v Košiciach, na jej Strojníckej fakulte. Mám tri deti, dcéru a syna z prvého manželstva a syna z druhého manželstva. Na tejto škole som bol učiteľom a neskôr zástupcom riaditeľa.
2. Ako ste boli/ste vo vzťahu s Priemyslovkou a aké posolstvo ste dostali od školy?
V čase, keď som štúdium ukončil, určovali komunisti, kto kde pôjde robiť a mne dali miesto v Brezne, ale to sa mi nie veľmi páčilo pretože tým, že som bol jednak tri roky v Nitre a potom päť rokov v Košiciach, mojej mame, ktorá bola v tom čase už vdova - môj otec zahynul v druhej svetovej vojne, som chýbal. Moja mama ma poprosila, aby som si našiel niečo bližšie. Jej sestra, moja teta, mi navrhla, že nech idem do Komárna na Priemyslovku – jej syn tu vtedy už študoval. Tak som išiel do Brezna, či ma pustia, kde mi žiadosť podpísali, mohol som odísť. V tom čase bol riaditeľom Janko Schlett a ten ma prijal s tým, že strojárov aj potrebujú. Vedel som, že učenie asi nebude také ľahké, ale vyskúšal som to a priznám sa, zapáčilo sa mi to.
3. Na ktorý z ročníkov/ na ktorú z tried najradšej spomínate?
Nemám vyslovene obľúbenú triedu, vždy, keď ma nejaká z tried oslovila, som sa s nimi rád stretol, aby sme si podebatovali. Samozrejme, žiaci sú rôzni. Boli aj takí, ktorí sa na hodine radi bavili a tých som trošička „pošteklil“, ale inak väčšina boli spokojní. Mal som aj takých, čo sa po štúdiu na vysokej škole vyjadrili, že som im dal dobré základy. Aj na skúške na Strojníckej fakulte z toho čerpali. Vyučujúci sa aj čudovali, že vedeli odpovedať aj na také veci, ktoré sám vyučujúci nevysvetlil a čudoval sa, aké poznámky zo strednej školy mali. S väčšinou tried som bol spokojný a aj študenti so mnou a takéto odozvy potešili. Žiaci boli aj takí, aj takí, našli sa aj takí, čo vedeli človeku dvihnúť adrenalín.
4. Čo bol Váš obľúbený predmet? /Ktoré predmety ste vyučovali?
Učil som prevažne strojárstvo, v rámci neho špeciálne strojársku technológiu, na večernom štúdiu aj strojové súčiastky a mechaniku – tá bola zaujímavá aj pre mňa, boli to matematické a fyzikálne vzťahy. Aj vtedajší pán riaditeľ, Janko Schlett, bol so mnou spokojný, že viem žiakov nadchnúť, dokonca spomínal, že by som mohol byť časom aj jeho zástupcom, no doba bola taká, že ho napokon komunisti poslali preč.
5. Aká je Vaša najmilšia spomienka súvisiaca s Priemyslovkou?
Veľa ich bolo. Milé mi bolo, keď sme sa stretli so žiakmi, radi so mnou podebatovali. Tešilo ma, že sme vedeli hovoriť o minulosti, o odborných otázkach. No zažil som aj nešťastnú udalosť – lavínové nešťastie, to bola tragédia. Bol som tam, jedna z tried bola moja trieda, čo sa zúčastnila lyžiarskeho výcviku v Tatrách. Druhá trieda bola kolegu, ktorý tam aj so synom zahynul. To bola ozaj tragédia. Nezabudnem, že keď mali vyjsť na svah, kolega, Dano Korec, na požiadavku, aby šli na ten svah, povedal na vyhodnotení dňa, že tam musia ísť všetci. Dievčatá, ktoré boli len v mojej skupine, ma poprosili, nech vybavím, aby tam nemuseli ísť, lebo na ten svah, na ktorom už päť dní lyžovali, si už zvykli. Tak som išiel za kolegom a on napokon privolil, že zostaneme na tom pôvodnom svahu. Tak my sme boli tam, tam sme lyžovali. A ešte dnes mám pred sebou spomienku, ako na nás kričali tí, čo už schádzali z druhého svahu na chatu, nech ideme dole, lebo je zle, že lavína zasypala našich. Tak sme išli aj spolu s odborníkmi, ktorí hľadali telá. Ja som s nimi chodil po tom svahu. To bol šok, keď v hĺbke dvoch metrov našli telá dvoch – kolegu Korca so synom. Ostal som v podstate sám, boli sme tam pôvodne traja so žiakmi, môj druhý kolega, ten sa zložil, bol zúfalý, s ním sa rátať nedalo. Musel som všetko riadiť, dostal som pokyn, aby som s tými, čo žijú, odišiel. So zhruba 25 – 30 žiakmi sme napokon išli do Popradu a odtiaľ autobusom do Komárna. Bolo to strašné čosi.
6. Prečo je dobré byť priemyslovákom?
Musí mať k týmto technickým veciam určitý vzťah a v tom prípade sa v praxi vedia mnohí šikovní, ktorí na to majú bunky, uplatniť. Neviem, ako to je dnes, ale v tom období strojarina mala úspechy, študenti – aspoň ako sa vyjadrujú na stretávkach – boli spokojní. Musia mať, samozrejme aj šťastie, hlavne pri nájdení si pracovného miesta. Mnohí sa kedysi vedeli umiestniť vo vtedajšej lodenici, čiže aj šancu na uplatnenie potrebujú. Strojarina má dodnes uplatnenie v živote, je to však podobne aj v elektrotechnike, aj stavebnom odbore, aj v inom. To uplatnenie znamená aj chcenie, aj túžbu dokázať niečo v živote.
7. Komu ďalšiemu by ste postúpili vyššie uvedené otázky a prečo?
Otázky by som postúpil Helenke Nyersovej, ona bola vynikajúca slovenčinárka, ale hlavne mala dobrý vzťah k práci, bola svedomitá a mala schopnosť kontaktovať sa so žiakmi a aj medzi kolegami mala meno.