1. Prosím, predstavte sa niekoľkými vetami!
S mojím rodiskom, s Komárnom je spojený celý môj život. V tomto meste som sa narodila, neskôr som tu navštevovala gymnázium, zoznámila som sa s mojím manželom, ktorý bol zhodou okolností tiež žiakom Priemyslovky, obidvaja sme si tu našli prácu, vychovali dve deti a do dnešného dňa žijeme a pracujeme v tomto meste. Študovala som na Univerzite J.A. Komenského v Bratislave, štúdium som ukončila v roku 1983 a v auguste som nastúpila ako učiteľka do Strednej priemyselnej školy strojníckej v Komárne.
2. V akom vzťahu ste boli s priemyslovkou, čo Vám naša škola dala?
Priznám sa, že pôvodne som chcela učiť na gymnáziu, ale dnes to už môžem s istotou povedať, že, našťastie, v tom období nemali pre mňa na gymnáziu voľné miesto, a tak som začala učiť na Priemyslovke, kde ma potrebovali. Som nesmierne vďačná, že ma osud zavial na toto pracovisko. V tej dobe sa na stredných odborných školách vyučoval iba ruský jazyk, vedenie školy mi umožnilo položiť základy pre modernú a efektívnu výučbu nemeckého jazyka, čo ma nesmierne motivovalo. Obrovskou pridanou hodnotou bola a j skutočnosť, že som tu stretla výborných kolegov a našla som si tu celoživotných priateľov, môže si človek priať viac, asi nie.
3. Na ktorý z ročníkov, na ktorú z tried najradšej spomínate?
Znie to ako klišé, ale rada si spomínam na všetky triedy a na všetkých študentov, s mojimi žiakmi som rástla, pretože stretnutie s každým jedným mladým človekom ma obohatilo nielen pracovne, ale aj ľudsky, veľa som sa od mojich žiakov naučila, čo vnímam ako dar od života.
4. Aké predmety ste vyučovali?
Do roku 1989 som vyučovala slovenčinu, a potom do roku 2019 iba nemecký jazyk, ktorý bol a je aj mojím koníčkom. Po Nežnej revolúcii zavládlo všeobecné nadšenie a s možnosťou cestovať, neskôr študovať a pracovať v zahraničí vzrástol aj záujem o výučbu nemeckého jazyka, ktorý je úradným jazykom asi pre 100 miliónov obyvateľov nemecky hovoriacich krajín. Toto nadšenie trvalo približne do roku 2010, potom sa situácia zmenila, štafetu jazykov v Európe, ale aj na celom svete prevzala angličtina, a to sa odrazilo aj v škole.
5. Aká je Vaša najmilšia spomienka súvisiaca s Priemyslovkou?
Tých spomienok je neúrekom, či už so žiakmi alebo s kolegami, ale na jednu si často a veľmi rada pri rôznych stretnutiach spomínam. Každý začínajúci učiteľ má prideleného staršieho kolegu - mentora, ktorý mu radí a usmerňuje ho a má svojho priameho nadriadeného, väčšinou je to jeden zo zástupcov riaditeľa. Mojím šéfom bol pán Imrich Krajmer, ktorý sa tešil všeobecnej úcte a rešpektu. Stalo sa to vtedy, keď som už učila nemčinu. Zazvonilo, vošla som do triedy v pavilóne A a zrazu sa otvorili dvere, v ktorých sa zjavil pán Krajmer a ihneď vošiel do triedy, priznám sa, nebolo mi všetko jedno, zo situácie bolo zrejmé, že ide o neohlásenú hospitáciu. Pán zástupca obehol v priebehu asi šesťdesiatich sekúnd triedu, nazrel žiakom do zošita, chvíľu sledoval, čo sa v triede deje, potom podišiel ku mne a šepol, bude z teba dobrá „kantorka“ a ako sa zjavil, tak aj zmizol. Bola to najkratšia a najpríjemnejšia kontrola v mojom pracovnom živote.
6. Prečo bolo dobré byť učiteľom na Priemyslovke?
Moja odpoveď bude veľmi stručná, lebo je tu priateľská a motivujúca pracovná atmosféra, príjemní a nápomocní kolegovia a humánne vedenie školy.
7. Komu ďalšiemu by ste postúpili vyššie uvedené otázky?
Navrhujem bývalých kolegov: Martu Hrabovskú a Pavla Hrabovského, zasvätili svoj život práci na Priemyslovke. Boli to výborní učitelia, ktorí motivovali stovky žiakov pre techniku.