Kto som? Čo robím?
Som vývojár. Na dennej báze používam slová ako: rozhranie, trieda, inštancia, tabuľka, primárny alebo cudzí kľúč... Nie, klamem, my hovoríme: interface, class, instance, table, primary or foreign key, keďže pracujem pre medzinárodnú firmu v Bratislave. Sem-tam sa ocitnú aj slová ako: Ergebniss, Anforderung, Entwicklung, alebo Wartung, totižto ma platí rakúsky klient. Momentálne sedím pred počítačom doma, čo občas znamená, že úlohy sa riešia aj v neštandardných časoch, ako napr. medzi 21:00 a 01:30, lebo projekt treba dokončiť na čas.
Prečo práve Elektro na SPŠ KN?
Gymnázium ma nelákalo, hoci som mal na to, ale elektrotechnika a informatika mi voňali viac. Pochádzam z Levíc, aj tu máme priemyslovku, no mojím kritériom bolo učiť sa v materinskom jazyku: po maďarsky.
Ako som sa sem dostal?
Už som to naznačil, že som bol z tých lepších žiakov a na konci základnej školy mi odporúčali pokračovať ďalej na gympli. Napriek tomu som sa rozhodol, že budem pokračovať radšej v šľapajach môjho bratranca. Ten vyštudoval elektrotechniku na priemyslovke v Košiciach a získal titul na BME v Budapešti. Jeho životný štýl ma už ako 13-14 ročného fascinoval, hlavne keď mi poslal ukážky každodennej Ameriky cez jeho blog, keď tam pracoval. Neviem, ako by som dopadol, keby som si vybral nejaké gymnázium, ale to iste viem, že tie 4 roky stáli za to.
Čo na to rodičia?
Otec skončil strojárstvo na priemyslovke v Košiciach, tým pádom sa veľmi radoval z mojej voľby a mama... tá sa poddala.
Ako som prežíval strednú školu?
Odpoveď na otázku začnem s klišé: najkrajšie 4 roky mojej mladosti. Prišiel som zo známeho (základná škola, rodičia, mesto, kde som vyrastal) do úplne neznámeho prostredia. Musel som si zvyknúť na cudzie tváre, na dav, na nových profesorov, na premiestňovanie sa medzi hodinami, na intrák, na spolubývajúcich, na vychovávateľov, na intrákovské jedlo, na povinné štúdium, na týždenné cestovanie, na vreckové, na... no, dobre, už to stačí :) Aj vďaka týmto novým výzvam som sa stal človekom, ktorý sa vie rýchlo adaptovať, hľadá riešenie, buduje medziľudské vzťahy.
Akí boli profesori?
Na základnej škole sme mali zhruba 30 hodín týždenne a učilo nás asi 12 učiteľov, ktorí sa vystriedali v našej triede. Na strednej nám pribudli hodiny a boli ročníky, kedy sme mali 38-42 hodín týždenne, ktoré učilo viac ako 20 profesorov za rok. Na začiatku som nevedel ani mená svojich spolužiakov, nie to ešte profesorov. Čas mi pomohol, naučil som sa a zvykli sme si na seba. Ako sa to už stáva so spomienkami: tie zlé pominú a tie krásne sa ešte viac prefarbia. Spomínam si školu a učiteľov v dobrom, hoci si myslím, že z matiky som si zaslúžil jednotku namiesto tej dvojky.
Ktorý ročník sa mi najviac páčil?
Mne najviac vyhovoval tretí. Ak by sa dalo, tak by som tam zostal až doteraz. Už sme boli dosť starí, aby nás neprovokovali tie vyššie ročníky, učitelia nás poznali, mali sme povesť (aj dobrú aj zlú), na druhej strane sme sa nemuseli trápiť s takými vecami ako maturita.
Ako som sa cítil, keď som zmaturoval?
Chcel som, aby sa svet zastavil tam a vtedy, aby sme sa nikdy neoddialili od seba, aby sme boli navždy spolu, keďže sme boli veľmi dobrý tím, hlavne tí z intráku. Bol to pre mňa taký malý šok, znovu ďalší koniec a nový začiatok niečoho neznámeho. Maturity za mnou, z izby som sa vysťahoval. Na duši prázdnota, kde ale slabo svieti nádej niečo nového.
Ako to vnímam po x rokoch?
Som pyšný priemyslovák a hrdo sa k tejto škole hlásim. Stáva sa, že sa stretnem s ľuďmi, ktorí taktiež absolvovali túto školu. V tom momente si sadneme na vlak nostalgie a porozprávame sa o časoch, ktoré sme tam prežili, vymieňame si zážitky, kto koho mal triedneho, čo ho najviac zaujímalo a kde to dotiahol doteraz. Je to výnimočný pocit patriť do nejakého spoločenstva.